ťeský scenárista a režisér Petr Zelenka je autorom kultových filmov Knoflikáři a Rok ďábla, ktoré získali niekoľko ťeských levov, ako aj scenára k filmu Samotáři. Takisto je autorom a režisérom divadelnej hry Príbehy obyčajného šialenstva, za ktorú získal Cenu Alfreda Radoka. U nás ju uvádza Divadlo Andreja Bagara v Nitre. Nápad previesť hru do filmovej podoby prišiel od Jiřího Bartošku a Petrovi Zelenkovi sa páčila myšlienka uchovať ju ako svedectvo na filmovom páse.  Film vznikol v medzinárodnej koprodukcii ťeskej republiky, Slovenska a Nemecka. V ťesku ho od februárovej premiéry videlo už 160-tisíc divákov. V hlavnej úlohe komediálnej love story o rôznych podobách lásky sa predstaví trojnásobný držiteľ ťeského leva Ivan Trojan, popri ňom herci Dejvického divadla a dokonca aj jeho umelecký riaditeľ Miroslav Krobot ako filmový debutant. Vo filme dostali svoj priestor aj slovenské herečky, okrem hlavnej ženskej predstaviteľky Zuzany Šulajovej (s hlasom Zuzany Stivínovej) aj Jana Hubinská a Marta Sládečková. Na hudbe k filmu sa podieľal člen skupiny ťechomor Karel Holas.

P. Zelenka (v strede) nerežiroval herca I. Trojana (vpravo) prvýkrát, poznajú sa už z Dejvického divadla. Foto archív

Ako vnímate svoju rolu kultového českého režiséra novej generácie?
- Vôbec nijako. Občas, raz za tri roky, natočím film a niekto príde a napíše, že som kultový režisér. Potom tri roky nič, a potom to zase niekto napíše.
Prečo si myslíte, že to píšu?
- No neviem, pretože musia niečo písať. Oni sa tí novinári mojím filmom vždy inšpirujú k tomu, ako o ňom napíšu. A teraz povedali, že ten film je nežný a začali písať nežné recenzie. A niekedy v roku 1998 sa rozhodli, že som kultový režisér a odvtedy to píšu.
Nevnímate určitý tlak popularity?
- Vôbec nie. Nikto ma nepozná. Skôr moje meno, čo je príjemné, ale tvár nikto nepozná.
Takže si držíte svoju anonymitu?
- To sa drží samo.
Pomerne veľká časť filmu Príbehy obyčajného šialenstva sa odohráva na letisku. Lietania je v celom príbehu viac. Prečo? ťím vás priťahuje?
- Lietanie ma fascinuje, tak som ho tam dal čo najviac. Keď som prepisoval divadelnú hru, premýšľal som, aké povolanie bude moja postava robiť. Tým, že sa zabalí do balíka a odošle, mi vyšlo, že bude robiť niečo s balíkmi na letisku. Tak som začal chodiť na obhliadky do Karga ťSA, zaujalo ma prostredie, stretávanie úplne nezmyselných predmetov, ktoré za chvíľu odletia lietadlom, to sa mi páčilo. Vtedy tam boli kurčatá vedľa zbraní, prepravky, kde bol pes, alebo hneď vedľa ľudia zatavení v cínových rakvách, ktorí niekde zomreli a teraz ich treba odviezť preč. Na letiskách sa celý svet akoby pretína, to sú také body, energetické uzly zemegule. Pre mňa to nie sú vlakové stanice a už vôbec nie autobusové, pre mňa to sú prosto letiská.
Zaujíma vás iba miesto alebo aj rád lietate?
- Samozrejme, rád lietam a vždy, keď sa stroj zdvíha, mám taký malý orgazmus. Keď pristáva, mám zase pocit pokory.
Aké pocity mali vaši herci, keď sa dozvedeli, aké veci od nich budete na pľaci chcieť? Miroslav Krobot musel skákať s padákom z lietadla, Nina Divišová behať po Václaváku v pánskej spodnej bielizni.
- Mirka Krobota som varoval dopredu. Asi pol roka pred natáčaním sme s ním urobili test, či je toho schopný on a či to my dokážeme technicky natočiť. Jeho zoskok nebol pozoruhodný v tom, že on zoskočil, čo od neho bolo pekné, ale v tom, že po prvý raz filmová kamera točila herca pri voľnom páde. Je to prvý prípad, o ktorom viem, že sa herec nenechal zastúpiť dablérom, a že by trikový kameraman s ním skákal a mal na hlave pripevnenú filmovú kameru. To je na zlomenie väzov.
A scéna na Václaváku?
- To bola bežná scéna.

Nie sme profíci, ale priatelia
S herečkou Zuzanou Šulajovou

Ako sa vám spolupracovalo s Petrom Zelenkom?
- Poznáme sa už asi desať rokov, a preto je naša spolupráca priateľská a bez zbytočných okolkov si môžeme povedať, čo žiada jeden od druhého. Nemáme profesionálny odstup, ale kamarátsky, blízky, ako priatelia v súkromí.
Môžete prezradiť, ktorý je váš najobľúbenejší Zelenkov film?
- Asi jedna poviedka z Knoflikářov - o manželskom páre, ktorý sedí celý deň na gauči.  Viackrát ste avizovali, že filmu sa už venovať nebudete, iba fotografii, ktorú ste vyštudovali. Čo  momentálne prevláda?
- Striedam to. Keď sa jednej veci venujem naplno, nemám čas ani chuť robiť zároveň aj druhú. Teraz som dotočila, takže sa budem chvíľku venovať fotografii. Mám za sebou pár filmov, s ktorými som spokojná, a už nemusím hrať. Mám ešte niečo iné, čomu sa chcem v živote venovať. Pri fotografii je väčšia sloboda, ste si sám sebe režisérom. Budem napĺňať vlastné predstavy.

Film si ma získaval postupne
S Karlom Holasom z kapely Čechomor

S režisérom ste sa stretli už pri filme Rok ďábla. Aké to bolo tentoraz?
- S Petrom sa spolupracuje výborne, pretože má vždy celkom reálnu predstavu o hudbe a o miestach, kde má vo filme zaznieť. Takže človek vie, k čomu ju robí.
V čom bol pre vás medzi oboma filmami najväčší rozdiel?
- Určite v tom, že v Roku ďábla sme boli hercami, filmom sme žili dlhodobo. Teraz to bolo krátkodobé. Pre mňa bolo zvláštne, že čím dlhšie som na ňom robil a čím dlhšie som si ho púšťal, tým som ho mal radšej. To sa mi ešte nestalo.

Pocta Andrzejovi Wajdovi

Včerajšou projekciou filmu Nevinní čarodejníci otvorili v Bratislave v rámci Febiofestu retrospektívnu prehliadku, venovanú jednému z najvýznamnejších režisérov poľskej a svetovej kinematografie - Andrzejovi Wajdovi.  77- ročný tvorca navštívi prehliadku svojho bohatého diela osobne. Program bratislavskej návštevy je pestrý. Dnes o 17.00 otvorí v priestoroch Poľského inštitútu výstavu svojich kresieb z ciest po Japonsku z obdobia rokov 1980-1999. Vo štvrtok sa s ním novinári a fanúšikovia môžu stretnúť na tlačovej konferencii, ktorá sa uskutoční o 10.00 tiež v Poľskom inštitúte a diskusia so študentmi VŠMU je pripravená rovnako na štvrtkové popoludnie.

 
Milica Danková