Štyridsať mladých ľudí z Izraela odcestovalo do 20 krajín Európy
i zámoria, kde žijú v hostiteľských rodinách. „Pred odchodom sme absolvovali vedomostné testy vrátane skúšky z angličtiny. Chodíme po svete s cieľom prezentovať Izrael,“ hovorí 17-ročný Filip Fisher, ktorý sa zúčastnil na projekte Mladí veľvyslanci. Program vznikol v 90. rokoch pod záštitou izraelského ministerstva zahraničných vecí. V roku 1999 bol prerušený, tento rok ho obnovili.

Mal štyri roky, keď jeho rodina opustila bývalú Juhosláviu. Písal sa rok 1992 a dovtedy pokojné dni v srbskom meste Novi Sad zatienila hrozba vojnového konfliktu. „Odišli sme tesne predtým, ako vypukla vojna. Tá bola jedným z dôvodov, prečo sa rodičia odhodlali k takému závažnému kroku.“ Zásadnú úlohu zohral aj fakt, že Filipov starý otec veľmi túžil bývať v Izraeli, no tento sen sa mu nikdy nesplnil.

 

 

 

Filip strávil prvé roky života v srbskom meste Novi Sad.

 

 

 

 

Žijeme moderne
Odchod do neznáma s dvoma malými deťmi môže na prvý pohľad vyzerať riskantne. Štát Izrael sa však riadi zákonom, že každý Žid, nech býva kdekoľvek na svete, môže prísť a okamžite dostane štátne občianstvo a pas. Keďže obaja Filipovi rodičia sú Židia, toto pravidlo sa vzťahovalo aj na nich. „Neznamená to, že sme úplne zabudli na Srbsko. Mame veľmi chýba, veď dodnes tam má príbuzných. A hoci otcovi viac vyhovuje život v Izraeli, doma rozprávame srbochorvátsky,“ vysvetľuje. A prečo sa mladík rozhodol zúčastniť na spomínanom projekte? „Cudzinci si na našu krajinu vytvárajú názor podľa správ z médií. Tie nás väčšinou ukazujú ako štát zmietaný nepokojmi a bojmi. Preto chceme vysvetliť, že v Izraeli žijeme tak, ako naši rovesníci v zahraničí.“ Pochopiteľne, politickú situáciu nemôžu úplne ignorovať. „Pochybujem, že tínedžeri v Bratislave sa bavia o tom, ako pôjdu slúžiť do armády. Nie sú zvyknutí ani na to, aby ich v každom obchode bezpečnostná služba kontrolovala pomocou detektoru kovov.“ A rovnaké opatrenie plánujú zaviesť aj v autobusoch. Bomboví atentátnici totiž nespia. Svedčí o tom udalosť, keď Filip o vlások unikol smrti. „Pravidelne chodievam zo školy domov linkou číslo 37,“ spomína. „Raz nám odpadla hodina, takže nás pustili skôr. A to mi zachránilo život. Do autobusu, ktorým som mal pôvodne cestovať, nastúpil samovražedný atentátnik a za jazdy odpálil bombu. Môj priateľ Tom, s ktorým som hrával futbal, zahynul. Podobnú skúsenosť však nemá veľa Izraelčanov. Takéto prípady poznajú najmä z televíznych správ.“ Politické napätie v krajine znamená, že vojenská služba je povinná pre mužov aj ženy. Chlapci rukujú na tri roky, dievčatá na dva. „Moja mama z toho nie je nadšená. Myslím si však, že človek v armáde dospeje a stane sa zodpovednejší.“
 
Šesť dní v škole
Napriek vojnovej hrozbe sa Filip a jeho spolužiaci nijako neodlišujú od svojich vrstovníkov. Študujú, počúvajú hudbu, športujú a venujú sa ostatným záľubám. „ Do školy chodíme šesť dní v týždni,“ pokračuje. „V piatok máme kratšie vyučovanie, keďže v sobotu je voľno, slávime sabat. Nedeľa je normálny pracovný deň.“ Vyučovacia hodina trvá 45 minút, predmety sú podobné ako u nás, s výnimkou štúdia Biblie. Od tretej triedy základnej školy sa deti povinne učia angličtinu, v siedmom ročníku pribúda ďalší cudzí jazyk - francúzština alebo arabčina. Filip si vybral francúzštinu. Okrem toho plynulo hovorí po srbochorvátsky, hebrejsky a po anglicky. „Hebrejčina je veľmi ťažká. Začal som sa ju učiť ako štvorročný v materskej škole, takže som ju zvládol. No moji rodičia s týmto jazykom dodnes zápasia. Otec pracuje v rafinérii, kde sa komunikuje predovšetkým po anglicky. Mama, potravinárska inžinierka, v laboratóriu hebrejčinu až tak nepotrebuje. Dohovoriť sa dohovoria, určite by však neobstáli v mojej škole na hodine literatúry,“ smeje sa.
Mimochodom, to, že jeho matka chodí do zamestnania, nie je nijakou výnimkou. Väčšina izraelských žien pracuje, hoci mnohé využívajú skrátený úväzok. „Musím povedať, že u nás sú ženy naozaj rovnoprávne.“ A nielen ony. Štát sa snaží o rovnoprávnosť v každom ohľade, napríklad aj čo sa týka menšín, ktorým finančne prispieva na to, aby mohli mať vlastné školy a vyznávať svoje náboženstvo. „Nikto by nemal hodnotiť ľudí podľa národnosti. Medzi mojimi priateľmi sú aj Arabi. Dvaja so mnou hrajú v basketbalovom tíme Hapoel-Haifa, ďalší chodí do našej triedy. Pravidelne sa stretávame, vôbec ich neberiem ako Arabov.“

Chod vecí verejných
Izraelčania žijú svoj každodenný život, so všetkými radosťami aj starosťami. Keďže na území s rozlohou necelých
21-tisíc štvorcových kilometrov býva 6-miliónov ľudí, pozemky stoja veľa a vlastniť rodinný dom so záhradou je skôr výnimkou ako pravidlom. Ceny sú vyššie ako na Slovensku, no vyššie sú aj mzdy. Čo však Izrael citeľne odlišuje od Slovenska, je nízka miera kriminality. „Nikdy sa mi nestalo, že by ma prepadli či okradli,“ zdôrazňuje Filip. O svojej novej domovine hovorí: „Sme štátom troch S - máme sand, to znamená piesok, sea, čiže more a snow, teda sneh. U nás v Haife sneží málokedy, no hora Hermon na severe je známa tým, že sa tam dá lyžovať. Obrovským zážitkom je kúpanie v Mŕtvom mori. Prekrásnym mestom je Ejlat s množstvom hotelov a krásnymi morskými útesmi.
A ako reagujú bežní občania na napätú situáciu v krajine? Predovšetkým vysokou účasťou na voľbách. Ľudia sledujú médiá, sú presne informovaní o tom, čo sa deje a chcú ovplyvňovať chod vecí verejných. „Aj v škole často debatujeme o politike, hoci nie všetci máme rovnaké názory,“ vysvetľuje mladík. Jednou z často diskutovaných tém je osobnosť Jicchaka Rabina, ktorý sa v roku 1995 stal obeťou atentátu. „Vždy v deň výročia Rabinovej smrti pripravujeme v škole akadémiu,“ hovorí Filip. Pamiatku nositeľa Nobelovej ceny za mier si Izraelčania pripomínajú každý rok. Spomínajú nielen na tragickú smrť, ale aj na jeho politický odkaz. Nikdy v minulosti nezahynul izraelský premiér takýmto spôsobom. „Pre ľudí to bol šok najmä preto, že vraždil Žid, fanatik, ktorý nesúhlasil s tým, aby sme uzavreli mier s Palestínou. Dnes si odpykáva doživotný trest vo väzení. Netrúfam si odhadnúť, koľko je u nás podobných fanatikov, no jedno viem určite: Izrael chce mier. A hoci nie každý verí, že sa ho dožije, ja v to dúfam.“

Ak bude šanca, prídu na Slovensko znova

so zástupkyňou Izraelského veľvyslanectva vo Viedni Galit Ronenovou

V rámci programu Mladí veľvyslanci navštívili Slovensko izraelskí študenti. Čo je vlastne zmyslom tohto projektu?
- Cieľom je pomôcť mladým ľuďom vo svete zoznámiť sa s ich rovesníkmi z Izraela. Chceme, aby nielen spoznali jeden druhého, ale aby získali informácie o tom, ako žijú.
Aké sú doterajšie skúsenosti tých, ktorí program absolvovali?
- Projekt sa nerobí každý rok, no ohlasy sú zakaždým veľmi dobré. Mnohí mladí ľudia sa skamarátia a ostávajú aj naďalej v kontakte.
Kto rozhoduje o tom, ktoré štáty navštívia?
- O tejto otázke sa rozhoduje v Izraeli. Tento rok cestovali do európskych krajín, ako aj do Kanady a Juhoafrickej republiky. Inokedy sa sústreďujeme na ďalšie kontinety.
Bolo náročné nájsť hostiteľské rodiny?
- Nebol to problém. Oslovili sme školy, ktoré nám vyhľadali hostiteľské rodiny. Som presvedčená, že aj pre študentov - hostiteľov je to zaujímavá životná skúsenosť. Viem, že keby som bola na ich mieste, určite by som rada prijala zahraničného rovesníka.
Realizoval sa tento projekt na Slovensku aj v minulosti?
- Nie. Som si však istá, že ak naše ministerstvo opäť ponúkne takúto príležitosť, prídu k vám ďalší mladí Izraelčania.
Marianna Hrabinská